Prečo je Shadow of the Colossus rarita medzi videohrami

Pre Sony je Shadow of the Colossus prototyp hry zo zlatého fondu klasík. Vyšla ešte v roku 2005 na staručkú PS2 a odvtedy jej remake dostala každá nová konzola, PS3 a teraz PS4.

Nie je to samoúčelné vydávanie tej istej hry dookola s lepšou grafikou. Je to pripomínanie si videohry, ktorá je taká odlišná od zvyšku produkcie, že ani po ďalšom tucte rokov nestráca nič zo svojho kúzla či odkazu.

Zaujímavé je, že hra nemá za sebou roj klonov. Ich absencia potvrdzuje, že Shadow of the Colossus sa dá len ťažko skopírovať či napodobniť. Pritom ingrediencie sa zdajú byť jasné, no ich mix je unikátny.

Fumito Ueda píše skvostné herné scenáre. Shadow of the Colossus vám v intre ukáže chlapíka na koni kráčajúceho naprieč rôznymi prostrediami – až zakotví v mohutnej pevnosti. V jej útrobách čaká duch či magický prameň, ktorý hovorí o strate i nájdení.

Bystrejší si všimli, že mladík do chrámu doniesol aj bezvládne telo dievčiny a svoju milovanú by chcel vzkriesiť. Akoby zákerný obchodník núka entita možnú výmenu – ak porazí 16 kolosov vandrujúcich v pustatine a vzdá sa kúska duše, je tu šanca...



A tak sa vydáte s mladíkom a koňom Argom nájsť 16 neobyčajných obyvateľov a chcete ich zabíjať, aby ste mohli oživiť milovanú. Morálny kompas sa krúti už po dvoch-troch porazených obroch – so smútkom v očiach sledujú, ako sa driapete na ich majestátne telá, zasadíte im fatálnu ranu a oni s rachotom padajú na zem, zatiaľ čo vy...

Videohry majú tendenciu prinášať slastnú chuť víťazstva. Tu je všetko inak, lebo si rýchlo uvedomíte, že tým nepriateľom sa postupne stávate vy v tomto svete, a že likvidujete nevinných, aby ste dosiahli vlastný cieľ. Ste najsebeckejšia postava v dejinách videohier alebo iba japonskou verziou príslovia, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami?

Smútok sa rozprestiera všade, nielen vnútri hrdinu a na telách kolosov. Krajina je na pohľad nehostinná, no postupne sa v nej učíte orientovať – chrám sa nachádza takmer v strede všetkého a vyrážate z neho na potulky. Rýchlo zistíte, že okrem kolosov tu nájdete iba máločo živé, takže si budujete aspoň vzťah s koníkom Agrom, ktorý absolvuje všetky bitky s vami.

Niekedy bojujete na jeho chrbte, inokedy sa pokúsite z neho vyskočiť na kolosa v správnom momente. Pod palcom máte opraty a na Agra pískate, žiadne zbesilé jazdy po planine sa nekonajú. Svet zíva prázdnotou a vzbudí otázky, kam sa podel všetok život a prečo tu vandruje akurát 16 kolosov.

Shadow of the Colossus je majestátna a zároveň minimalistická hra. Hrdina sa nemôže vylepšiť, vašou úlohou nie je zbierať peniaze, zbrane, investovať body do vývojového stromu či vylepšovať brnenie.

Fumito Ueda na všetky tieto mechanizmy zvysoka kašle a dáva vám jedinú úlohu: poraziť 16 kolosov a popritom si nechať desiatky minút na presun krajinou, kde medzi jednotlivými súbojmi premýšľate sami o tom, čo sa práve deje.



Šestnásť súbojov sa od seba náramne odlišuje tak ako vzhľad kolosov. Váš meč a záblesky ukazujú indície, na telách kolosov sa objavia slabé miesta, ku ktorým sa snažíte dostať.

Kolosy nie sú automatické bytosti, ale žijúce tvory, ktoré sa vás chcú striasť a prežiť. V tom smere má hrateľnosť výborné momenty. Niekedy už bojujete o prežite, zatiaľ čo zranený kolos robí to isté. Víťaz môže byť iba jeden.

V zásade áno. Bez prezradenia ďalších myšlienok, bez odhalenia ďalších dejových línií. Hra je priamočiara v tom, ako vám určuje poradie kolosov. Má pripravené dialógy v záhadnej reči, ku ktorej čítate titulky.

Audiovizuálna kombinácia povýšená výkonom PS4 sa postará nielen o FullHD (na PS4 Pro aj vyššie) rozlíšenie, ale na domácom kine doručí aj orchestrálny soundtrack striedajúci pokojné melódie s dramatickými súbojmi. PS4 verzia je iná, pár fajnšmejkrov bude tvrdiť, že im chýbajú staré textúry, no väčší zmysel pre detail (i väčšia uhlopriečka) dodajú Shadow of the Colossus novú vrstvu.

Je tu nádherný svet, v ktorom sa dá iba jazdiť na Argovi. 16 kolosov mocných a súčasne zraniteľných v epických súbojoch. Široká škála emócií a maximálne zjednodušenie sprístupňuje hru aj pre tých, čo sa bežne nenaháňajú za vysokými levelmi či multiplayerovými korunami.

V roku 2005 bola táto hra jedinečným zážitkom a aj v roku 2018 to stále dokazuje. Ide proti prúdu, nezahlcuje hráča, nenápadne mu núka inú formu postupu sprevádzanú odlišnými pocitmi. Preto si zaslúži samostatnú pozornosť a nie koláž s inými hrami – nie je azda pre každého, no kto si vyhradí cca 10 hodín, skúsi jednu z najlepších.

Podobné články

Obľúbené články