Monster Hunter a Digimon: Japonské videoherné fenomény si podmaňujú Západ

Prvá i druhá PlayStation raketovo prerazili, japonskí tvorcovia išli na Západ čoraz radšej. Tretia generácia priniesla obrat – pri drahej PS3 sa japonské štúdiá borili s Cell procesorom, zaťali zuby (a radšej vyvíjali na prenosný systém PSP). Rozbehli sa projekty na Nintendo Wii, ktoré si podmanilo celý svet.

V súčasnej generácii je situácia odlišná a ešte viac sa bude meniť. PS4 sa najprv uvádzala na Západe, čím vznikol zaujímavý precedens – japonská konzola prišla do Nipponu tri mesiace po zvyšku sveta.

Doma si našla priazeň neskôr (v súčasnosti viac ako šesť miliónov), vývoj je ľahší ako minule, najväčšie hity už na ňu prišli a Japonci sa nevyhýbajú ani západným hrám (Call of Duty a GTA V). Ešte väčší obrat zaznamenáva hybridný Switch, ktorý sa podpisuje pod prvý rast japonského biznisu za 11 rokov.

Keď sú rozpočty hier viac ako stomiliónové, konzolám sa náramne darí, je to ideálny čas, aby sa podarilo prelomiť bariéry a uviesť japonské tituly s väčším úspechom aj u nás. Tri hry postupujú inak, stavili na otvorený svet, podobnú sériu a nostalgiu.

Monster Hunter je v Japonsku hit už trinásť rokov. Štartoval na PS2, no fenoménom sa stal pri PSP a 3DS verziách, keď ľudia využívali lokálny multiplayer, hráči stáli s konzolou pri fontáne a spoločne bili bossov.

Esenciálna japonská hrateľnosť využíva prvky tamojšej kultúry – vysoká náročnosť a najmä nevyhnutný grind, opakované prechádzanie území, malé zlepšenia, vlastný vydretý postup (presne ako v japonskej spoločnosti).



Herný systém ignoruje tradičné levely a silu postavy prenáša na výbavu a zbrane. Na väčších bossov treba lepšie zbrane. Na tie potrebujete suroviny z menších. A tých lovíte svojím umom. Výnimočné neboli opakované úlohy doniesť desať zubov i päť pazúrikov za polhodinu.

Najnovší diel je silne evolučný. Nedá kompromis, iba prístupnejší štart, ktorý vás učí ovládať postavy, rozloženie dediny, z ktorej idete do divočiny a v jadre rovnaká štruktúra. Beriete úlohu, máte časový limit, základnú výbavu a chcete získať predmety.

Pozitívne zmeny v sérii nastali už pri dizajne sveta – minulé systémy rozložili mapu na menšie časti, ktoré sa načítavali. PS4 i Xbox One sú svižnejšie, načítajú mapu naraz a máte pocit, že konečne je svet veľký, epický až enormný.

Aj zber predmetov je svižnejší, prebieha za pochodu (stále nie automaticky) a pri boji stále platí systém 14 zbraní: jednu si vyberáte pri štarte a určí, aké vlastnosti má hrdina. Dve katany z neho robia mrštného bojovníka, veľké kladivo sa podpíše pod mocné údery, no slabšiu obratnosť. Čím lepšia zbraň, tým skôr vyzriete na väčšie ozruty, no po čase zistíte, že na tie najsilnejšie sa oplatí vybrať v skupine.

Práve tam si získa hra aj západné publikum, ktoré multiplayer miluje a japonský hit má prispôsobený svojmu štýlu. Jadro ostáva rovnaké: tuhá hra s lovením monštier a lepším svetom, no čím viac budete stúpať na rebríčku (úlohy sú označené počtom hviezdičiek), tým viac oceníte jej kvality. Prvé predaje naznačujú, že Japoncom sa po rokoch podarilo preraziť – síce až pri piatej generácii hry, no predsa.

Lost Sphear nie je séria a takmer nemá predchodcu, jeho silným atribútom je nostalgia. Za hrou stoja autori, ktorí pri vývoji využívajú podobu a princípy japonských RPG 90. rokov. Na dnešné pomery je možno trošku archaická, no namiesto supervýkonných enginov a detailných postáv si vystačí s malými a skôr sa snaží ponúknuť zaujímavé myšlienky, pútavý príbeh a najmä silný súbojový systém.



Prvé hodiny sa rozbieha príbeh, no neskôr podľa bielych miest na mape i krátkych animácií pochopíte, že vašou úlohou je rozvíjať tému hry: strácanie, resp. zabúdanie, ktoré sa snaží partia hrdinov zvrátiť. Keď chodíte po svete a vidíte biele miesta, zväčša na ne môžete použiť mix predmetov, ktoré odhalia niečo skryté: občas iba kameň v ceste, inokedy celú lokalitu, ktorú navyše môžete ovplyvniť. Postavy putujú, rozvíja sa dej, prídu aj politické pletky a hrdina pochádza zo sympatickej dediny a je na veľkej púti naprieč svetom.

Súbojový systém je poloťahový, čaká na vašu taktiku (údery, mágia, ukazovatele od many cez zdravie až po špeciality), zatiaľ čo pohyb si určujete sami, je esenciálne kryť slabiny a využívať terén. Ak dokáže mág zasiahnuť štyroch-piatich nepriateľov naraz, neváhajte. Oponenti radi vyskúšajú pasce alebo negatívne efekty (pobláznenie = útočíte na seba).



Vašou výhodou budú mechanické obleky s inými vlastnosťami. Isté súboje budete aj opakovať (najmä s bossmi), no tá poctivá hrateľnosť vás 30 hodín určite neprestane baviť. Klasická výhoda Switch verzie – zvýrazní hrateľnosť ideálnu na cesty.

Digimon je pejoratívne povedané mladší brat Pokémona a existuje aj mimo Nintendo systémov. Jeho história je však iná a vychádza z Tamagotchi a digitálnych sprievodcov, ktoré zažívali veľký boom. Ich existencia sa pretavila aj do filmov, seriálov i videohier – niektoré si našli cestu na Západ, iné nie.



Digimon Story v súčasnosti ťaží z popularity PS4 na Západe: má dostatočnú bázu na uvedenie titulu, čo by oslovil fanúšikov Pokémonov, ktorí nemajú 3DS alebo chcú takú hru na domácej konzole.

Digimon Story sa snaží rozprávať aj pútavý sci-fi príbeh v blízkej budúcnosti, kde hrdinovia vstúpia do kyberpriestoru Eden a rozvíja témy phishingu, kradnutia identity, hackerské zločiny a iné nuansy.

Je to dobré napísaný dej, kde majú postavy a ich dianie zmysel a slúži ako podklad pre hrateľnosť, kde sa už neviete dočkať, kedy a ako zakomponujete Digimonov. Máte ich na výber až 340, je tu podobný RPG systém ako v Pokémonoch, postavy trénujú a posielajú do boja zozbieraných zverencov.

A aby to nebolo úplne jednoduché, Hacker’s Memory rozpráva alternatívny príbeh k hre spred dvoch rokov. Môžete ju poznať – a nemusíte.

No ak ste ju hrali, budú vám niektoré zóny povedomé, aj tých Digimonov ste možno trénovali a teraz môžete sledovať ako sa dve línie prepoja. Ak ste nováčik, hru si budete užívať od začiatku. Je to zaujímavý prístup – a zrejme na Západe predá hra viac ako doma.

Podobné články

Nedávne články

Obľúbené články